Juro Jánošík - Václav Jiráček

(1978 Praha) Pre vtedajšieho poslucháča prvého ročníku bábkoherectva na pražskej DAMU bol v roku 2002 Jánošík prvou veľkou filmovou príležitosťou. To, že slovenského národného hrdinu bude hrať Čech, síce vzbudilo istú pozornosť a diskusiu, ale verejnosť to bez väčších výhrad akceptovala. V. Jiráček sa rozhodne nestratil ani počas Jánošíkovskej pauzy a stal sa obsadzovaným filmovým hercom. V historickej dráme Krev zmizelého režiséra Milana Cieslara stvárnil mladého pobaltského šlachtica Arna von Lievena.  To však bola jedna z jeho mála pozitívnych a sympatických postáv. Napriek príťažlivej tvári mal šťastie na nie príliš sympatických hrdinov. Či už to bol zbabelec Dominik v Renčovej dobrodužnej dráme Na vlastní nebezpečí, alebo zakomplexovaný hrobár Ferda v dráme Hlídač č. 47. Popri Jánošíkovi ho diváci v tomto roku uvidia v kinách v ďalšej úplne protikladnej úlohe nemocničného sériového vraha v thrilleri Hodinu nevíš režiséra Dana Svátka.  Václav Jiráček je tiež zakladajúci člen divadelného združenia LETÍ a hosťuje v mnohých pražských divadlách. Rovnako z času na čas účinkuje aj v Bratislave v medzinárodnom divadle Meteorit v hre Bakchnatky režiséra Roberta Csontosa. Momentálne opäť stojí pred filmovou kamerou pod taktovkou režisérky Allice Nellis v jej novom projekte Mamas& papas.  

V Čechách nie je legenda o Jánošíkovi až taká známa ako na Slovensku. Čo ste o ňom vedeli predtým, než ste sa zúčastnili konkurzu ?

Václav Jiráček: „Ale áno, poznal som ho. Narodil som sa v roku 1978 a mal som rád film zo 60-tych rokov od Paľa Bielika. A vôbec, páčili sa mi partizáni a Indiáni. Ich život na pokraji v pustine sa mi zdal veľmi pekný a romantický, aj keď dnes to už vidím všetko inak. Ale to bolo moje detstvo. Tak ako je v Poľsku pre mnohých súčasťou ich detstva poľský film o Jánošíkovi režiséra Passendorfera a jeho predstaviteľ Marek Perepecsko, je pre Poliakov tým, čo Paľo Bielik, či František Kuchta na Slovensku.  My Češi sme v tomto zmysle síce trošku mimo, ale podieľali sme sa na nakrúcaní viacerých Jánošíkov. Ja som vlastne už druhý český filmový Jánošík po Teodorovi Pištekovi. Zhodou okolností tento vôbec prvý slovenský celovečerný film nakrúcali bratia Siakeľovci aj v Prahe len pár metrov od miesta, kde som sa narodil. Keby som vtedy žil, tak by som priamo zo svojich okien mohol sledovať nakrúcanie.“

Pred prvou časťou nakrúcania ste absolvovali niekoľkomesačnú náročnú prípravu. Čo všetko obsahovala ?

V.Jiráček: „Asi dva mesiace som sa pripravovalo v Miloslavove na majeri, kde som trénoval jazdu na koni, s kaskadérmi zase boj s rôznymi šabľami, nožmi, sekerkami. Naučil som sa napríklad vrhať valašku do stromu na pár metrov. A tiež som bral lekcie slovenčiny. Mal som prenajatý malý bytík, kde som trávil noci a pociťoval obrovskú zodpovednosť. Vedel som, že ešte nie som taký skúsený v herectve a že ma čaká rola, ktorá so sebou prináša mnoho nových vecí, ktoré sa musím naučiť. Takže som sa snažil to všetko poctivo odpracovať, aby som bol čo najlepšie pripravený. Potom nastali komplikácie s mojou fyzickou prípravou a začal ma bolieť chrbát, tak som musel chodiť do posilňovne. Ale nie preto, aby sme menili muskulatúru môjho tela, ktoré nie je úplne kulturistické. V tomto zmysle nijak nevybočujem, mám normálne vytvarovanú postavu. Jánošík v našom poňatí je vodca skupiny zbojníkov, človek, ktorý sa vedel biť, bojovať, prešiel vojnou medzi Rákociho vojskom a cisárskou armádou, kde dokonca bojoval na oboch stranách - to vtedy bývalo časté. Bol to v istom zmysle bojovník, ale zároveň sme nechceli, aby bol čisto akčný hrdina ako z komiksov.“

Ako ste sa vyrovnávali so situáciou, keď ste sa po šesť ročnej pauze museli znovu vciťovať do tej istej postavy podľa možnosti tak, akoby bola zachovaná jej kontinuita? Stal sa z vás predsa len iný herec, ktorý už mal za sebou ďalšie filmy a skúsenosti.

V.Jiráček: „Toto bavilo nás všetkých, ktorí sme boli v projekte od začiatku. Ja som sa dokonca musel ísť ukázať do Varšavy , lebo tam kolovali chýry, že som pribral a som úplne odpísaný, zmenený v tvári. Ukázalo sa, že môžeme pokračovať. Potom postupne prichádzali ostatní herci a zistilo sa, že sme sa fyzicky nezmenili do tej miery, aby nebolo možné nadviazať. Všetci akoby sa držali nejakej zvláštnej diéty a čakali, kým sa projekt dokončí. Bol to pre nás úplný zázrak a svojim spôsobom vyslobodenie.  Herecké nadväzovanie na postavu bolo zvláštne, ako taký sen. Celý prvý týždeň sme s Ivanom Martinkom na seba tak zvláštne pozerali, neveriac, že máme opäť na sebe kostýmy. Do toho som videl kameramana Martina Štrbu, ako sústredene pripravuje záber, Agnieszku a Kasiu. Na niečo sme nadviazali úplne okamžite, ako keby sme cestovali časom. Potom boli veci, ktoré sa zahrali zrejme inak, než by sa boli udiali pred tými šiestimi rokmi, ale s tým sa nedá nič robiť. Ja dúfam, že skúsenosti, ktoré som medzitým nazbieral v ďalších filmoch a v živote, boli k prospechu Jánošíka.“

Režisérky označujú Jánošíka za takého outsidera 18. Storočia. Čo na jeho charaktere vám osobne bolo blízke?

V. Jiráček: „Keď sa pozerám na jeho život podľa nášho scenára, tak najbližšie mi je to, že sa rozhodol pre život, ktorý nie je úplne bezpečný a v tej dobe bežný. Chcel zažiť nejaké dobrodružstvo, adrenalín , a na konci zistil, že za to musí zaplatiť.“

Uhorčík - Ivan Martinka

FILMOGRAFIA: Nebo, peklo, zem (2008) Slnečný štát alebo hrdinova robotníckej triedy (2005) Pôvod sveta (2003, TV) Záchranári (2003, TV seriál) Kvet šťastia (2002, TV) Dúhenka (2000, TV) Krajinka (2000)

(4. apríla 1972) Absolvent bábkoherectva bratislavskej VŠMU (1995) je umelcom všestranných aktivít. Ešte počas štúdií účinkoval v Paríži a spolupracoval so slávnym kolínskym divadlom pantomímy Milana Sládka. Dve sezóny bol členom Štátneho bábkového divadla v Bratislave, od roku 1996 je umelcom na voľnej nohe. Realizuje vlastné autorské projekty, príležitostne sa venuje scénografii a scénickej realizácii a bol viackrát ocenený na medzinárodných bábkarských festivaloch (Subotica, Lodž). Taktiež spolupracoval so Slovenským rozhlasom a Slovenskou televíziou na príprave rôznych cyklov a relácií určených najmä deťom a mládeži. Takmer desať rokov sa z televíznej obrazovky prihováral ako Michal Gombík - záhradník. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara hosťoval v legendárnom muzikáli Grék Zorba, aj v hlavnej postave pôvodného slovenského muzikálu Adam Šangala. Pred filmovou kamerou debutoval v Krajinke (2000) režiséra Martina Šulíka, ktorý ho neskôr obsadil aj do jednej z hlavných postáv svojej tragikomédie zo súčasnosti Slnečný štát.  Taktiež stvárnil jednu z hlavných postáv v televíznom seriáli Záchranári režiséra Vladimíra Michálka. Naposledy účinkoval v novom slovenskom filme Nebo, peklo, zem Laury Sivákovej.  

Postava Uhorčíka zostávala celé stáročia tak trochu v Jánošíkovom tieni. Z ústrania ho vytiahla až Eva Borušovičová vo svojom scenári, takže sa dokonca dostal do pôvodného názvu filmu Pravdivá história o Jurajovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi. Aký je teda váš Uhorčík?

Ivan Martinka: „Tomáš Uhorčík bol ostrieľaný zbojník, ktorý zbíjal už od ranej mladosti. V čase, keď zlákal Jánošíka na vstup do družiny, mal za sebou takmer deväť rokov zbíjania. Už v scenári sa mi páčila charakteristika oboch postáv, kamarátstvo i zvláštne napätie medzi nimi. Uhorčík a Jánošík sa vzájomne ovplyvňujú, je medzi nimi osudový vzťah. To Uhorčík ho do všetkého zatiahol. Jánošík nechcel zbíjať, bránil sa tomu, ale Tomáš bol neodbytný. Uhorčík je „jednoduchší“, taký chalan z ulice, ktorý sa dokáže dohodnúť s každým, prispôsobiť komunikáciu, zahrať správne na ľudí. Juro akoby mal o koliesko viac, je skôr mĺkvy introvert. Ale napriek tomu Uhorčík vždy urobí zásadné rozhodnutie o krôčik skôr, než Juro. Čo je aj prirodzené, keďže Tomáš je starší. Nakoniec akoby pocítil zodpovednosť za jeho tragický osud. Postava Uhorčíka je pre mňa zaujímavá aj osobnou líniou. Zakaždým hľadá, čo ďalej so životom. Celý jeho život je jemne pochmúrny, magický a zároveň dobrodružný s príchuťou divadelného predstavenia. Je to tanec na ostrí noža s úsmevom na perách za každých okolností.“

Režisérka Holland už na kastingoch vyberala hercov po dvojiciach tak, aby sa k sebe hodili nielen typovo, ale aj vzájomným vyžarovaním. Obaja s Vaškom Jiráčkom ste zhodou okolností aj vyštudovaní bábkoherci. Skamarátili ste sa?

I.Martinka: „ Áno, aj počas šesťročnej „pauzy“ v nakrúcaní sme sa stretávali niekoľkokrát do roka. Ozval som sa mu vždy, keď som navštívil Prahu a posedeli sme spolu. Vašo zasa začal hrávať divadlo aj v Bratislave v rámci medzinárodného projektu Meteorit, takže som sa zaujímal o jeho predstavenia. V Jánošíkovi mal extrémne náročnú postavu. Muselo to byť vyčerpávajúce, išiel z obrazu do obrazu a my ostatní sme sa pri ňom vlastne striedali. Vašo robil všetko s totálnym zanietením. Spomínam si na scénu Jánošíkovej popravy, keď ho vláčili v snehu, polonahého, po tri mrazivé skoré rána a medzi zábermi mu plameňom nahrievali okovy, aby mu odmrzli od rúk. A podobných situácií bolo množstvo. Ale viem, že Vašo to chcel zažiť, chcel, aby to bolo pravdivé, autentické. Je až neskutočné, ako sa vie zaťať a ak treba, byť aj surový sám voči sebe.“

Pracovali ste s už viacerými slovenskými a českými filmovými režisérmi, pri Jánošíkovi ste sa však stretli s režisérkami, ktoré majú medzinárodné skúsenosti a renomé. Odlišovala sa spolupráca s nimi od toho, na čo ste boli dovtedy zvyknutý?

I.Martinka: „Viete podľa mňa sa umelec stáva umelcom vďaka svojej povahe, vďaka tomu ako vníma a reflektuje svet. Tým, že človek veľmi citlivo na niečo reaguje, má názor, estetiku, cítenie. Toto všetko spolu s jeho „egom“ robí z neho umelca. A myslím, že filmový režisér môže byť dobrý iba vtedy, keď je to aj zaujímavý človek, s ktorým sa oplatí rozprávať, ktorý vám otvorí skryté komôrky mysle a zrazu si kladiete otázky, ktoré ste si nikdy pred tým nepoložili. A toto obe režisérky majú. Kasia je veľmi extrovertná a vie urobiť riadny prievan. Agnieszka je skôr intelektuálna, ale obidve vnímajú veľmi dobre životné situácie a vedia ich premieňať na obrazy. Majú obrovské množstvo skúseností, takže ma nesmierne obohacovali debaty s nimi, keď sa nám podarilo spolu posedieť za stolom po celodennom nakrúcaní. Obe sú také správne „baby“. Už len kvôli tomu mi to stálo za to, aj keby som vo filme nič nehral.“

Turjag Huncaga - Michał Żebrowski

FILMOGRAFIA: Sennosc (2008) 1612: Khroniki smutnogo vremeni (2007)   Kto nigdy nie zyl (2006) Kochankowie roku tygrysa (2005) Pregi (2004) Stara basn. Kiedy slonce bylo bogiem (2003) Sloow (2003) Wiedzmin (TV seriál, 2002) The Pianist (2002)

Nie pal (2002) Wiedzmin (2001) Pan Tadeusz (1999) Ogniem i mieczem (1999) Slawa i chwala (TV seriál, 1998)   Poznan 56 (1996) Wynajme pokój (TV, 1994)   Samowolka (TV, 1993) Milosc i gniew (1993)

(17.6. 1972 Varšava) Idol poľskej mládeže, najmä žien, sníval o herectve od detstva. Už počas štúdií na Divadelnej akadémii vo Varšave získal prvé úlohy v divadle a televízii, na základe ktorých ho odborná kritika vyhlásila za jedného z najtalentovanejších hercov mladej generácie.  Raktový vzostup do hviezdnych výšin  získal účinkovaním vdvocj najpopulárnejších poľských historických veľkofilmoch Pán Tadeáš a Ohňom a mečom (1999). V oboch stvárnil hlavnú postavu a v kinách ich videlo vyše sedem miliónov divákov, takže následne ho kritici aj siroká verejnošť vyhlásili za najlepšieho poľského herca. V roku 2001 sa objavil v titulnej postave fantasy filmu a TV seriálu Zaklínač (Wiedzmin). Slávny rodák Roman Polansky ho obsadil do Oscarom ovenčenej vojnovej drámy Pianista.  M. Zebrowski sa popri herectvu venuje a hudbe. Na motív Pána Tadeáša vytvoril hudobné dielo Zamilovaný pán Tadeáš, kde na hudobnom pozadí recituje úryvky z románu. V podobnom duchu nahral niekoľko albumov s poľskými speváčkami Annou Mariou Jopek, Kasiou Nosowskou a Kaisou Stankiewicz, kde do ich piesní recituje ľúbostné básne.  V júni tohto roku M. Zebrowski zarmútil svoje početné fanynky a oženil sa. Ako „správny“ člen zbojnícky družiny zložil svoj manželský sľub v poľských Tatrách, kde má chalupu.  



Barbora - Sarah Zoe Canner

FILMOGRAFIA: The Homecoming of Danny Flynn (2007) Age of Kali (2007) The Falling Man (2006) Safe (2006) Indian Cowboy (2004) Today Will Be Yesterday Tomorrow (2003) Damaged (2003) Aller simple pour Manhattan (2002)

Marcilla (2002) Mujeres en un tren (Women in a Train) (2001)   Scenáristka: Adventurers: Masters of Time" (TV seriál, 2005) Get Lucky (2004) Aller simple pour Manhattan (2002)

V čisto stredoeurópskom  hereckom  obsadení figuruje ako jediná americká herečka. Pre úlohu  Jánošíkovej osudovej lásky Barbory sa práve ona zdala režisérke A. Holland tou najvhodnejšou kandidátkou . Sarah sa tak ako ostatní zahraniční herci poctivo učila svoju úlohu po slovensky a to dokonca aj v druhej časti nakrúcania, kedy už slovenčina nebola bezpodmienečne jediným pracovným jazykom pred kamerou. Okrem hrania vo filmoch (Mujeres en un tren, Aller simple pour Manhattana, Damaged, Today Will Be Yesterday Tomorrow, The Homecoming of Danny Flynn) divadle sa venuje písaniu scenárov pre filmy (Aller simple pour Manhattan) a televízne seriály.  Vyskúšala si aj réžiu vlastného autorského filmu Get Lucky, ktorý sama produkovala a napísala.   

Vaše obsadenie do tohto stredoeurópskeho filmu pôsobí tak trochu exoticky. Ako ste sa dostali k úlohe vo filme?

Sarah Zoe Canner: „Byť súčasťou Jánošíka bola pre mňa neuveriteľná skúsenosť. Agnieszku a Kasiu som stretla v Paríži, keď sa tam premietal môj film Petty Crimes, v ktorom som hrala a spoluvytvárala scenár. Obe sa priatelili s režisérom tohto filmu Michaelom Ferrym a videli ma v ňom. O niekoľko mesiacov neskôr, počas castingu na Jánošíka, Kasia videla moju fotografiu a napadlo ju, že by som mohla byť Barbora. Na to som odletela na festival do Karlových Varov, kde bola prezentácia projektu a urobili sme s Vaškom kamerovú skúšku. Zvládli sme to a rozhodli sa, že ma obsadia. Keď som po prvýkrát stretla Agnieszku s Kasiou, nikdy by som neverila, že už o pár mesiacov neskôr budeme spolu nakrúcať vo Vysokých Tatrách! Pracovať s nimi bolo pre mňa skutočne inšpirujúce. Na pľaci vedeli vždy navrhnúť perfektné gesto, alebo dokázali predviesť scénu. Bolo pre mňa úžasné sledovať ako pracujú v tíme,  čo som aj často robila, keď som práve nenakrúcala. “

Ako poznamenala A. Holland, ste zrejme jediná americká herečka na svete, ktorá zahrala svoju filmovú postavu v slovenčine. Pamätáte si ešte na prvú scénu, keď ste mali pred kamerou prehovoriť v našej reči?

Sarah Zoe Canner: „Prvá scéne na rieke Dunajec bola pre mňa absolútne najvýznamnejšia. Samozrejme, že som sa bláznivo učila po slovensky ešte v Paríži s lektorom. Keď som potom prišla v októbri 2002 do Bratislavy, produkcia ma informovala, že Agnieszka a Kasia sa zamilovali do lokality na rieke Dunajec v obkľúčení padajúceho jesenného lístia, takže sa rozhodli, že scénu na rieke nakrútime teraz namiesto jari, ako bolo pôvodne plánované. Bola som zhrozená. Barbora je našťastie pre mňa mlčanlivejší typ, ale v tej scéne mám najdlhší dialóg a myslela som si, že budem mať ešte šesť mesiacov na jeho naučenie. Nasledujúci týždeň som si každú voľnú  minútu v hlave opakovala dialóg v slovenčine. Mala som úžasného učiteľa v Bratislave, ktorý mi veľmi pomohol. Ale keď sme začali nakrúcať, uvedomila som si, že  slovenčina bola len mojou prvou výzvou. Mala som totiž zoskočiť z člna do  vody a  potiahnuť loď proti silnému prúdu. Pod kostýmom som mala oblečený neoprén. Keď sa mi to viac-menej podarilo, nakrúcali sme štyri hodiny stojac v ľadovej vode. V jednom momente mi Agnieszka podala ploskačku vodky a trvala na tom, aby som sa napila, pretože som už bola modrá. Keď sme skončili, uvedomila som si, aké bolo pre mňa úžasné začínať s touto scénou,  pretože mi umožnila uvedomiť si silu Barborinho charakteru.“  

Anička - Táňa Pauhofová

FILMOGRAFIA: 3 sezóny v pekle (2009) Fabrika smrti: mladá krv  (2009) BrainStorm (TV film, 2008) Obchod so šťastím (TV seriál, 2008) Smog (2008) Soukromé pasti (TV seriál, 2008) Vlna (TV film, 2008) Ženy mého muže (2008) Muzika (2007) Poločas rozpadu (2007) Tři životy (TV film, 2007)

Indián a sestřička (2006) Poslední sezona (TV seriál, 2006) Kousek nebe (2005) Siegfried   (2005) Trampoty vodníka Jakoubka (TV film, 2005) Bloodlines  (2003) Čert ví proč (2003) Kruté radosti (2002) Čaro múdrosti a lásky (TV film, 1997) Len treba chcieť (TV film, 1997)

(13.8. 1983 Bratislava) Vďaka kombinácii netuctovej krásy a talentu patrí k najznámejším a najobsadzovanejším mladým slovenským herečkám. Pred kamerou stála po prvýkrát už ako desaťročná, keď stvárnila hlavnú úlohu v televíznom seriály Škriatok. Pre herectvo ako svoju budúcu profesiu nebola dlho rozhodnutá, po skončení gymnázia však napokon zamierila na Vysokú školu múzických umení. Už v prvom ročníku dostala jednu z hlavných úloh vo filme Juraja Nvotu Kruté radosti. Nasledovali ďalšie filmové postavy na Slovensku aj v Čechách – Čert ví proč, Indián a sestřička, Polčas rozpadu, Muzika . V minulom roku dostalo viacero príležitostí aj v Českej televízii BrainStorm, Vlna. Už druhú sezónu  je členkou Činohry Slovenského národného povstania, kde momentálne účinkuje v deviatich hrách. Z tých posledných je to napríklad dcéra Katrin v Matke Guráž. Za postavu Manon Lescaut získala v roku výročné ocenenie Doska 2006.

Výberom mladého českého herca Vaška Jiráčka za Jánošíka režisérka mnohých prekvapila, keďže  sa vymyká doterajšiemu obrazu Jánošíka ako velikánskeho mohutného chlapa. Ako sa vám pozdávala jej voľba?

T. Pauhofová: „Vašek pôsobí krehko, ale pritom má v sebe neuveriteľnú charizmu a veľkú vnútornú silu. Podľa mňa Jánošík takto pokojne mohol vyzerať. Od začiatku sa mi veľmi páčil a nemala som ani na chvíľu pochybnosti. Skôr mi to prišlo o to zaujímavejšie, že vyzerá inak, než poznáme z našich starších filmov.“

Pamätáte si ešte na ten váš prvý filmovací deň – milovanie v snehu?

T. Pauhofová: „Na to sa nedá zabudnúť! Bolo to asi jeden z najkrutejších natáčacích dní v mojom živote. Celý deň od ráno do noci sme strávili vonku v metrových snehových závejoch. Bola nám strašná, ale strašná zima. Maskérky nám museli chodiť pudrovať a farbiť od zimy modré pery. Nevedela som sa ani pohnúť, pretože som mala na sebe sukňu a pod ňou niekoľko spodníc, ktoré v priebehu hodiny zmrzli na kosť a stal sa z nich „plech“. Necítila som si žiadnu končatinu, neskôr som už nevedela ani artikulovať. Permanentne sme sa triasli a tým, že sme boli hlboko v horách, sme sa nemali ísť ani kam zohriať. Neskôr nám priniesli teplomety, ktorými nás začali ofukovať. To bolo úplne najhoršie, lebo ľad na nás sa roztopil a zostali sme úplne mokrí. Takto nás vyhnali na pľac, kde sme v priebehu niekoľkých minút zase zmrzli. A tento kolobeh sa zopakoval niekoľkokrát. Myslím, že ku koncu dňa už ani jeden z nás nebol pri zmysloch. Ani Vašek ani ja. A do tohto všetkého sme sa mali tváriť ako zaľúbenci, ktorí si to veľmi užívajú a šantia po snehu. V krpcoch sme po horách nabehali niekoľko kilometrov. V živote som nebola na záver tak vyčerpaná a tak šťastná, že už je koniec.“

Ďalej účinkujú: Adrian Jastraban, Marián Geišberg, Richard Krajčo, Karel Dobrý, Vladimír Jedľovský, Gabriela Bírová, Marián Labuda, Katarzyna Herman, Marek Probosz,  Borys Lankosz, Marcin Czarnik, Eryk Lubosz, Maja Ostaszewska, Marian Dziędziel, Krzysztof Stroiński a ďalší.

réžia - Agnieszka Holland

FILMOGRAFIA: Copying Beethoven (V tieni Beethovena, 2006) Julia Walking Home (2002) Golden Dreams (dokument, 2001) Shot in the Heart (2001) The Third Miracle (1999) Washington Square (1997) Total Eclipse (1995) Red Wind (TV film, 1994) The Secret Garden (1993) Olivier, Olivier (1992) Largo desolato (1991, TV) Europa, Europa (1990) To Kill a Priest (1988) Bittere Ernte (1985) Kultúra (dokumentárny film, 1985)

Pohľadnice z Paríža (TV film 1982) Kobieta samotna (1981) Gorączka (1980) Aktorzy prowincjonalni (1978) Coś za coś (TV film, 1977) Zdjęcia próbne (1976) Niedzielne dzieci (1977) Obrazki z życia: dziewczyna i "Akwarius" (1975) Wieczór u Abdona (1975) Grzech Boga ( 1970)

(28. novembra 1948 Varšava) - Jedna z najuznávanejších poľských režisérok a významná predstaviteľka poľskej „novej vlny“ vyštudovala réžiu na pražskej FAMU. Skôr než začala sama režírovať, písala scenáre pre Andrzeja Wajdu. Jej prvým veľkým filmom bola snímka Provinční umelci (1978). A.Holland za neho získala svoje prvé medzinárodné ocenenie Cenu medzinárodnej kritiky na filmovom festivale v Cannes (1980). V decembri roku 1981 tesne pred tým, ako bolo v Poľsku vyhlásené stanné právo, emigrovala do Francúzska. V roku 1985 získala nomináciu Americkej filmovej akadémie na Oscara za najlepší zahraničný film so snímkou Bittere Ernte. Išlo o príbeh vzťahu poľského farmára k židovskej žene na úteku počas druhej svetovej vojny. Ďalšia oscarová nominácia prišla v roku 1991 v kategórii najlepší scenár za filmom Európa, Európa (1991). Príbeh židovského chlapca, ktorý sa stal za vojny príkladným členom Hitlerjugend je najoceňovanejším dielom jej tvorby a A. Holland si zaň odniesla Zlatý glóbus. Po tomto úspechu presúva svoje pôsobenie do USA. Začínajúceho Leonarda di Capria režírovala vo filme Úplné zatmenie (Total Eclipse) o zničujúcom vzťahu „prekliatych básnikov“ Rimbauda a Verlaina. Ako priateľka Krzysztofa Kieślowského sa podieľala na scenári k jeho filmu Tri farby: Modrá. K jej posledným dokončeným filmom patrí hudobná dráma V tieni Beethovena (2006), ktorý získal cenu na MFF v San Sebastian. A. Holland sporadicky režíruje aj televízne filmy, či seriály, napríklad niekoľko epizód aj u nás známeho seriálu Odložené prípady (Cold Case). Po roku 2000 opäť pracuje aj v rodnom Poľsku, kde režírovala niekoľko epitód TV seriálu Ekipa. A. Holland bola vydatá za Slováka Laca Adamika, ktorý pôsobí v Poľsku ako uznávaný divadelný režisér. Majú spolu dcéru Kasiu Adamik, spolurežisérku Jánošíka.

Prvé prekvapenie verejnosť zažila už pri vašom výbere Vaška Jiráčka za predstaviteľa hlavného hrdinu Jánošíka. Skutočne sa odlišuje od doterajších filmových Jánošíkov...

A. Holland: „Uvedomte si, že to bol začiatok 18. Storočia. V tejto dobe neboli ľudia vo všeobecnosti veľmi vysokí.  Keď sme videli historické kostýmy z tejto doby, tak Vašek by sa do nich nevošiel, také boli malé. Ale mne išlo od začiatku o to, aby nebol svalnatý ako nejaký Schwarzenegger, ale aby mal vnútornú silu a charizmu. A pokiaľ ide napríklad o slávnych amerických hercov, tak tí sú skoro všetci malí. Paul Newman bol nižší ako Vašek, Robert Redford tiež a to nehovorím o Al Pacinovi, alebo Dustinovi Hoffmanovi. Aj Tom Crusie je menší ako Vašek. Leonardo Di Caprio je trochu vyšší, ale nie oveľa. Takže z toho asi vyplýva, že malí, sú lepší.

Vaša spoločná réžia s Kasiou je vo svete filmu unikátna. Nestáva sa, aby  film režírovali dve ženy spolu a ešte k tomu aj matka s dcérou. Ako ste si podelili kompetencie a úlohy?

A: Holland: „Jánošík je vôbec film dvojíc. Sú tu dvaja producenti, dvaja hlavní hrdinovia, dve režisérky, iba Eva Borušovičová je len jedna. Kasia je moja dcéra, ale je aj veľmi talentovaná filmárka. Mala to v sebe už od detstva. Jej otec je režisér,  moja sestra je režisérka a jej manžel bol tiež režisér. Filmovanie a režírovanie je v našej rodine bežné. Nechcite vedieť, ako to u nás vyzerá, keď robíme nejakú rodinnú fotografiu. Kasia bývala odmalička so mnou na pľaci. Neskôr, keď začala kresliť v Amerike storyboardy,  tiež. Dosť skoro sme obe pochopili, že aj keď sa snažila režírovaniu uniknúť, že mu proste neutečie. Jánošíka začala pripravovať ona a mala veľa nápadov. Myslím, že bez nej by som sa do toho nedala. Nakrúcanie sme si rozdelili tak, že keď bolo treba ísť vysoko na horu, tak to nakrúcala ona, a keď sa točilo v chalupe, tak ja. Ale potom sa to trošku premiešalo a musela som sa šplhať hore aj ja, a Kasia zostala v chalúpke.“

réžia - Kasia Adamik 

(1972, Varšava) Keď sa narodíte do rodiny, kde režíruje mama, otec aj teta, asi bude ťažké skončiť inak, než na režisérskej stoličke.  Aj keď Kasa pôvodne režisérkou byť nechcela a v roku 1993 vyštudovala komiksové umenie na Inštitúte St.Luc v Bruseli. Pri filme teda začínala ako storyboardová výtvarníčka. Od začiatku úzko spolupracovala nielen so svojou mamou pri všetkých jej filmoch, ale  aj so známymi hollywoodskymi režisérmi ako Jonathan Demme, či Baz Luhrman, ktorému kreslila storyboardy pre jeho prelomový film Rómeo a Júlia. Časom sa jej spolupráca s mamou ešte prehĺbila a Kasia nakrúcala s druhým štáb pri mnohých amerických projektoch A. Holland.  V roku 2002  prežila svoj hollywoodsky sen, keď dostala možnosť režírovať vlastný debut. Čierna nezávislá komédia Bark! (Štekot) si vyslúžila priaznivé kritiky a prestížny filmový časopis Variety zaradil Kasiu medzi desať najlepších mladých umelcov roka.  V poslednom období presunula svoje režisérske aktivity do rodného Poľska. Režírovala niekoľko epizód TV seriálu Ekipa a v minulom roku mal premiéru jej druhý celovečerný film Boisko bezdomnych o skupine poľských bezdomovcoch, ktorí sa s úspechom zúčastnili na majstrovstvách sveta bezdomovcov vo futbale. Kasia však naďalej pracuje aj  v USA ako storyboardová výtvarníčka, takže spolupracovala napríklad na filme Catwoman s Halle Barryovou.

scenár - Eva Borušovičová  

FILMOGRAFIA: Modré z neba (1997) Amálka, ja sa zbláznim! (TV film, 2000) Vadí nevadí (2001)

(5.1. 1970 Levice) - Na Vysokej škole múzických umení v Bratislave absolvovala najskôr odbor filmovej a televíznej scenáristiky, následne aj odbor filmovej réžie. Od roku 1991 spolupracovala so Slovenskou televíziou ako scenáristka a režisérka. Na poli celovečerného filmu debutovala ako režisérka filmom Modré z neba (1997), komorným príbehom troch žien troch generácií. Pre Slovenskú televíziu nakrútila na festivaloch oceňovaný film Amálka, ja sa zbláznim (2000), ktorý okrem iného získal čestné uznanie na medzinárodnom festivale detských filmov v Chicagu v roku 2000. O rok neskôr sa do slovenských kín dostala jej komédia z mestského prostredia Vadí nevadí. V súčasnosti učí na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení a publikuje vo viacerých slovenských médiách.

Jánošíkov život ste skúmali podrobne podľa dostupných archívnych historických dokumentov. Spomínate si ešte, akú ste mali o ňom predstavu úplne na začiatku a ako sa postupne jeho obraz menil pod vplyvom získaných informácií ?

Eva Borušovičová: „Na začiatku bola akási hmlistá predstava, viac legenda než skutočný človek. Každou ďalšou informáciou, či objavenou súvislosťou sa však stával hmatateľnejším. Bol to zrazu človek so svojimi túžbami, s hľadaním vlastného osobného naplnenia a šťastia navzdory osudu a zložitej dobe. Tak ako každý z našich súčasníkov, aj on sa snažil akosi zaradiť, aj jemu sa stávalo, že nebol strojcom udalostí, ktorých súčasťou sa stal. Aj on musel voliť medzi dvomi zlami, aj v jeho živote mali svoje miesto osudové stretnutia a šťastné, či nešťastné náhody. Neštudoval za farára a rodičov mu neutrápili na panskom, ťažko povedať, či celkom napĺňal predstavu „bohatým bral a chudobným dával“, v každom prípade to však bol človek, ktorý mal silnú charizmu, vnímavosť a charakter. Aj vďaka tomu sa stal známym už počas svojej veľmi krátkej zbojníckej kariéry a aj vďaka tomu musel zomrieť. „

V archívoch sa nachádzajú zrejme len oficiálne údaje z Jánošíkovho života. Našli ste tam aj nejaké zmienky o jeho súkromnom živote, jeho láskach, alebo ste v tomto smere museli zapojiť svoju fantáziu?

Eva Borušovičová: „Jánošík bol údajne príťažlivý mladý muž, ktorý prišiel zo sveta domov po päťročnej neprítomnosti. Prečo nezostal v rodnej dedine? Na to nám dáva odpoveď príbeh jeho vzťahu s Aničkou. Ako sa na neho dívali ženy, kým bol kapitánom zbojníkov? To sa dozvieme prostredníctvom krčmárovej dcéry Zuzany. A kto a ako mu mal pomôcť uniknúť osudu? To nám ukáže Barbora. Tieto tri ženy sa v úradných záznamoch nespomínajú, ale je pravdepodobné, že žili. V dokumentoch sa však spomína napríklad krčmár Hvizdák z Krásneho – otec Zuzany - a tiež napríklad bosorka Margeta, ktorá v našom príbehu zamieša karty nielen jednému z Jánošíkových zbojníkov, ale vlastne aj Jánošíkovi.“

kamera - Martin Štrba

FILMOGRAFIA:
Pokoj v duši (2009)
Děti noci (2008)
O rodičích a dětech (2008)
Hezké chvilky bez záruky (2006)
Slnečný štát alebo hrdinovia robotníckej triedy (2005)
Neverné hry (2003)
Babí léto (2001)
Anděl Exit (2000)
Krajinka (2000)
Eliška má ráda divočinu (1999)
Praha očima(1999)
Je třeba zabít Sekala (1998)
Rivers of Babylon (1998)
Stúj, nebo se netrefím (1998)
Orbis Pictus (1997)
Záhrada (1995)
Na krásnom modrom Dunaji (1994)
Všetko, čo mám rád (1992)
Neha (1991)

(26.8. 1961 Levice) – Dvojnásobný držiteľ výročnej filmovej ceny Český lev a absolvent pražskej FAMU patrí k najzamestnanejším kameramanom českej a slovenskej kinematografie. Od polovice 90-tych rokov žije v Prahe. Na konte má vyše 20 celovečerných filmov, televíznych hraných a dokumentárnych projektov). Je dvorným kameramanom režiséra Martina Šulíka, s ktorým spolupracoval na všetkých jeho filmoch (Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis pictus, Krajinka, Slnečný štát, TV projekty Klíč k určování tpaslíku podle denníku Pavla Juráčka, Zlatá šedesátá). Rovnako je výhradným spolupracovníkom českého režiséra Vladimíra Michálka (Je třeba zabít Sekala, Anděl Exit, O rodičích a dětech, Babí léto, TV seriál Záchranári). Naposledy stál za kamerou úspešného slovenského filmu Pokoj v duši (2009).

producent - Dariusz Jabłoński

FILMOGRAFIA: Vojnové hry (2009, dokument)(réžia, scenár) Jahodové víno (2008) (producent, réžia, spoluautor scenára) Benek (2007) Codzienna 2m.3 (2005-2007, TV seriál) Solidarnosc, Solidarnosc ... (2005) Gina (2004, TV seriál) Cudownie ocalony (2004, TV) Przedwiosnie (2003, TV miniseriál) Moje pieczone kurczaki (2002, TV)   Bellissima (2001, TV)

Datowane - XX wiek (2001) Przedwiosnie (2001) Sezon na leszcza (2001) Przezyc przedwiosnie (2001) Patrze na ciebie, Marysiu (2000, TV) Taniec trzcin (2000) Wrota Europy (1999) Je třeba zabít Sekala (1998) Fotoamator (1998) (producent, réžia, scenár) Malzowina (1998) (TV) Gry uliczne (1996)

Prezident spoločnosti Apple Film Production patrí k najskúsenejším poľským producentom, pôsobí však aj ako režisér.  Vyštudoval réžiu na Vysokej divadelnej a filmovej škole v Lodži. Už počas štúdií spolupracoval ako druhý režisér s Krzysztofom Kieślowským na jeho slávnom Dekalógu, ako aj s režisérom Filipom Bajonom na filmoch Biała wizytówka a Magnat. V roku 1986 produkoval prvý poľský nezávislý dokument Návšteva starej dámy. K jeho najväčším režisérskym úspechom patrí dokumentárny film Fotoamatér (1998), ktorý aj produkoval,  a ktorý získal mnoho medzinárodných ocenení na festivaloch v Biarritzi, v Amsterdame, Bavorskú televíznu cenu, Európsku televíznu cenu Prix Europa, Cenu za najlepší dokument na svetovom televíznom festivale v kanadskom Banffe, na Festivale dokumentánych filmov v americkom Durhame, nemeckú televíznu cenu Adolfa Grimmeho.  Ako producent má  na konte poľský blockbuster roku 2001 Przedwiosnie, ktorý  v kinách videlo 1,8 milóna divákov.  S českými a slovenskými filmármi koprodukoval úspešnú drámu Je třeba zabít Sekala (1998), za ktorú získal výročnú poľskú filmovú cenu Zlatého orla pre najlepšieho producenta. Ako režisér hraného filmu debutoval v roku 2006 koprodukčnou slovensko-poľskou snímkou Jahodové víno so Zuzanou Fialovou a Jiřím Macháčkom v hlavných úlohách, ktorý uviedli na mnohých medzinárodných festivaloch – v Mannheime, Haife, Varšave, Prahe, Bratislave, Madeire, Sofii.  V spolupráci so Slovenskom režíroval aj celovečerný dokument Vojnové hry, ktorý uvidia i diváci u nás. D. Jabłoński sa zúčastnil na mnohých medzinárodných producentských seminároch, tréningových programoch a konferenciách, medzi inými na seminári Východ-Západ v Treste a Karlových Varoch. Získal tiež štipendium nemeckého audiovizuálneho programu NIPKOW pre Európske filmové talenty. Inicioval vznik Poľskej filmovej ceny Zlaté orly, ako aj Poľskej filmovej akdémie, ktorej je členom. Je spoluzakladateľom Poľskej obchodnej komory audiovizuálnych producentov a zakladateľom Nezávislej filmovej nadácie, ktorá má prezentovať poľský film a jeho tvorcov doma aj v zahraničí. Rovnako je členom Európskej filmovej akadémie.  

Ako ste sa vy dostali k projektu o Jánošíkovi ?

Dariusz Jabłoński: „V podstate som vstupoval do produkcie dvakrát. Najprv som dostal návrh od Rudolfa Biermanna, aby som sa zapojil do koprodukcie tohto filmu v roku 2002. Veľmi nás to zaujalo, scenár bol pútavý a režisérsky nápad Agnieszky Holland a Kasie Adamik bol skvelý. Zorganizovali sme dokonca  hľadanie miesta na nakrúcanie na druhej strane Tatier, castingy na Jánošíka a ostatné úlohy. Neskôr sme však vycúvali, ale držali sme palce za úspech tejto produkcie. O rok neskôr sa ma Agnieszka opýtala, či môžeme pomôcť. Ukázala mi nakrútené materiály. Boli také dobré, že by bolo ťažké sa nenadchnúť.“

Váhali ste, či sa do neho pustiť?

Dariusz Jabłoński: „Samozrejme. Každý priemerne skúsený producent predsa vie - a ja som producentom už takmer 20 rokov - že je jednoduchšie natočiť najnáročnejší film od začiatku, než doňho vstúpiť v polovici... Ale najťažšie bolo presvedčiť o tom moje dve partnerky vo firme - Violettu Kaminsku a Izabelu Wojcik, ktoré nechceli ani len počuť o tom, že by sme sa pokúsili pustiť do tohto filmu. Čo som mal urobiť? Poprosil som ich, aby sa aspoň pozreli na nakrútený materiál. A tiež sa nechali očariť.

Dokončiť už roztočený film po niekoľkoročnej pauze musela byť veľká výzva najmä po produkčnej stránke. Je tak?

Dariusz Jabłoński: „Úprimne? Myslím, že to bola taká výzva ako Mount Everest pre horolezca. A nemyslím si, že by to už pred nami niekto dokázal - preskočiť šesťročnú prestávku. Počul som, že Krstný otec III mal 2-ročnú prestávku v nakrúcaní. Ak je to tak, potom to pre nás nie je zlá veštba... Ale ak mám hovoriť vážne, ani sám čert by to nedokázal, keby nebolo nezlomnej vôle a talentu oboch režisérok. Nesmierny význam mala aj vôľa všetkých hercov, ako aj členov tímu, ktorí sa rozhodli ešte raz sa pustiť do tohto diela. A dokonca,  aj ak už to niekto nevládal robiť, aj tak nám pomáhal: po celú tú dlhú dobu opatroval kostýmy, parochne, zbrane, alebo nás jednoducho podporoval svojou priazňou. A ešte malo kľúčový význam neuveriteľné úsilie dvoch ďalších žien: oboch mojich spomínaných partneriek z firmy, ktoré o tom na začiatku nechceli  ani počuť, a potom postavili tento film nohy.“

 

producent  - Rudolf Biermann

FILMOGRAFIA:
Případ nevěrné Kláry (2009)
Nestyda (2008)
Na vlastní nebezpečí (2008)
Taková normální rodinka (2008)
ROMing (2007)
Účastníci zájezdu (2006)
Obsluhoval jsem anglického krále (2006 – výkonný producent)
Román pro ženy (2005 – výkonný producent)
Kráľ zlodejov (2003)
Quartétto (2002)
Krajinka (2000)
Tretí zázrak (1999)
Všichni moji blízcí (1998)
Je třeba zabít Sekala (1998)
Orbis Pictus (1997)
Modré z neba (1997)
Vták ohnivák (1997)
Už (1995)
…ani smrť nebere (1995)
Záhrada (1995)
Vášnivý bozk (1994)
Fontána pre Zuzana 2 (1993)
Všetko čo mám rád (1992)
Rošáda (1991)

(20. 4. 1958 Trenčín) -  Absolvent Právnickej fakulty UK bol najúspešnejším slovenským filmovým producentom 90-tych rokov minulého storočia. Začínal ako produkčný, neskôr vedúci výroby v štátnych filmových ateliéroch Koliba. Po zmene režimu začal so samostatnou produkciou celovečerných filmov. Veľký komerčný úspech dosiahol druhým pokračovaním muzikálu Fontána pre Zuzanu 2 (1993), k jeho najväčším úspechom patrí film Záhrada (1995) režiséra M. Šulíka, s ktorým spolupracoval desať rokov. Od roku 1995 do roku 1999 pôsobil ako generálny manažér Medzinárodného filmového festivalu Karlové Vary. Nečakaný zlom v úspešnej producentskej kariére prišiel po tom, ako sa veľkofilm o Jánošíkovi  dostal do finančných problémov a R. Biermann  prežil najhoršiu nočnú moru každého filmového producenta – zastavenie nakrúcania na dobu neurčitú. Paradoxne sa to stalo presne v čase, keď sám zachránil z navlas rovnakej patovej situácie koprodukčný česko-nemecký film Kráľ zlodejov (2003).  Český režisér Ivan Fíla nevedel z finančných dôvodov film dokončiť tri roky a podarilo sa mu to až vďaka spolupráci s R. Biermannom. Dokončený  film neskôr vyslala Slovenská filmová a televízna akadémia do širšej nominácie na Oscarov a získal aj štyroch Českých levov. Od roku 2004 R.Biermann pôsobí v Čechách, kde spolupracuje s českým producentom Tomášom Hoffmanom. Spolu vyprodukovali divácke hity Román pro ženy,  Účastníci zájazdu a Nestyda podľa románov najúspešnejšieho českého spisovateľa  Michala Viewegha. R.Biermann je výhradným vlastníkom filmových práv na všetky jeho diela, takže v lete sa dostane do kín najnovšia vieweghovská adaptácia Případ nevěrné Kláry. S režisérom Janom Hřebejkom práve nakrúca ďalší film Kawasakiho růže.

Ďalší tvorcovia: